AMPUTOVALI MI PRST
16. 5. 2007
Pred dvoma rokmi sa mi prihodil najhorsi zazitok mojho zivota.Bola som iba s ockom,ked zrazu zazvonil postar.Otvorila som dvere a ocko sa postavil za mna.Kedze sa dobre poznali,pustili sa do veselej debaty.Dobre sme sa nasmiali a na konci rozhovoru sme sa pobrali dnu.Ocko zabuchol vchodove dvere a vobec si nevsimol,ze v nich este stale stojim.A tak sa stalo,ze mi pribuchol prst.Pocitila som sialenu bolest,ako este nikdy v zivote Revala som kricala nedokazala som sa ani pohnut. Otec okamzite pribehol a ked otvoril dvere,naskytol sa nam strasny pohlad, aky mozno vidiet iba v tych najstrasnejsich hororoch-moj prst visel vo dverach ako kus odflakleneho masa.Nase dvere su zo specialneho materialu,tazke ,silne a velmi hrube,a preto mi prst rozmliazdili na tisic kuskov.Otec samozrejme okamzite zavolal pohotovost Zachranari mi okamzite na ruku pricapili vrecusko ladu,posadili do sanitky,ktora uhanala so zapnutou hukackou rovno do nemocnice.Hnet ma vzali na rondgen a potom na operacku.Otec ma po nemocnici sprevadzal cely roztraseny a jednostaj sa obvinoval z toho,co sa stalo.Vysvitlo,ze moj prst bol tak dokaliceny,ze sa uz nedal zachranit -museli mi ho amputovat.Lekari spravili vsetko,co bolo v ich silach,ale ani oni nevedia carovat,a tak som sa s tym,ze som prisla o prst musela vyrovnat a zmierit....
Fakt nebolo lahke dat zbohom mojmu prostredniku,ale po nejakom case som si na to zvykla.Ale v tej chvili,ked sa to stalo som si myslela,ze sa zruti svet a moj zivot uz nema zmysel.Zo zaciatku som si casto na ruky natahovala rukavice,pretoze som sa citila trapne ,ked na mna ludia vyvalovali oci.
Dnes som to uz prekonala.Aj moji spoluziaci si uz zvykli a nekladu mi hlupe otazky.Pretoze si to odniesla moja oprava ruka,musela som sa naucit pisat lavou.Teraz mi to uz ide ako po masle.Ani chalani z toho nerobia vedu,hoci ti co ma nepoznaju este ma prekvapene ,,ocumuju´´.Ale uz som si zvykla aj na to.Dufam,ze tymto urazom som si vytrpela smolu na cely zivot.
Fakt nebolo lahke dat zbohom mojmu prostredniku,ale po nejakom case som si na to zvykla.Ale v tej chvili,ked sa to stalo som si myslela,ze sa zruti svet a moj zivot uz nema zmysel.Zo zaciatku som si casto na ruky natahovala rukavice,pretoze som sa citila trapne ,ked na mna ludia vyvalovali oci.
Dnes som to uz prekonala.Aj moji spoluziaci si uz zvykli a nekladu mi hlupe otazky.Pretoze si to odniesla moja oprava ruka,musela som sa naucit pisat lavou.Teraz mi to uz ide ako po masle.Ani chalani z toho nerobia vedu,hoci ti co ma nepoznaju este ma prekvapene ,,ocumuju´´.Ale uz som si zvykla aj na to.Dufam,ze tymto urazom som si vytrpela smolu na cely zivot.